Jakub se věnuje poezii i beletrii a ve své tvorbě rád otevírá psychologická a společenská témata. Brzy mu vyjde básnická sbírka „K žitiu“ a zároveň pracuje na próze. Jeho román „Svetlana“, který už prošel betačtením, nyní hledá svého nakladatele.
V rozhovoru jsme si povídali o tom, jak se od poezie dostal k románu, kde hledá inspiraci a proč ho tolik zajímá psychologie. Prozradil také, co pro něj znamená psaní, jak vypadá jeho tvůrčí proces, co rád čte a proč podle něj literatura dokáže člověku nabídnout zážitky, které by jinak nemohl prožít.
Krásný den, Jakube, moc děkuji, že jsi svolil k rozhovoru, a zároveň bych Ti ráda pogratulovala, brzy Ti vyjde básnická sbírka. Věnuješ se však i beletrii. Prozradíš nám o své tvorbě více?
Ahoj! Krásny deň aj tebe! Momentálne si ma zastihla v momente, kedy som dopísal jednu z výrazných kapitol svojho rukopisu – ide o psychologický, dokonca detektívny román. V tejto fáze skutočne nemôžem o tomto konkrétnom rukopise viac prezradiť, azda len toľko, že voľne nadväzuje na už napísaný román „Svetlana“. Tú som napísal minulý rok, prebehli všetky beta kolá a momentálne pre ňu hľadám vydavateľa. Celkovo ma písanie beletrie začalo baviť, ba čo viac, našiel som si v tom zmysel. A ďakujem! Gratuláciu si zaslúžia predovšetkým tí, čo mi básnickú zbierku finančne podporili!
Takže se psaní beletrie stává pro Tebe čím dál tím větší láskou? Pověz nám tedy něco více o svém románu „Svetlana“, když nemůžeš prozradit, o čem píšeš teď.
Podrobnejšie prezradiť dej asi ešte tiež veľmi nechcem, no je to príbeh o dedičnej traume. V rodinnom dome v malebnej Nitre nájdu policajti na prvý pohľad mŕtvu ženu, a rozbehne sa nie úplne jednoduché pátranie, najmä preto, že spolu s manželom sa vyparilo aj malé dievčatko Svetlana. Ide mi o to aj otvoriť tému psychických ťažkostí a dopadu nárokov spoločnosti na obyčajného človeka, či negatívneho vplyvu alkoholu. Mám tam postavu mierne cynického, či sarkastického vyšetrovateľa a hádam dobrej dynamiky medzi postavami, práve dialógy mi podľa beta čitateľov idú najlepšie, osobne posúdiť neviem.
Jak ses dostal zrovna k takovým tématům?
No, asi ma to zaujíma, že rád otváram aj takéto témy, o ktorých by sa malo rozprávať. Ono možno si to prenášam z poézie, kde mám básne o spoločenských témach – kde riešim napr. stereotypy alebo nerovnomerné postavenie žien oproti mužom a celkovo vedia moje básne byť aj kritické, alebo k zamysleniu. Nech sa však čitatelia neboja, v románoch sa snažím v prvom rade o príbeh a dobrú zápletku a to, aby fungovala dynamika medzi postavami a boli ich konania zrozumiteľné.
Celkovo, vie byť poézia výkladovou skriňou pocitov – o to viac, že sa vie často vyjadriť v inotajoch alebo nenápadne a pomôože aj úplnemu introvertovi zdielať svoje pocity. Napr. Je pre mňa náročné povedať ako sa skutočne cítím. Vieš, masky…
Jak Tě vlastně napadlo přejít od poezie k beletrii?
Úplne pôvodne, ako dvanásťročný som si povedal, že raz budem spisovateľ. Hoci som ešte predtým s kamarátom písal nejaké akože textové piesne, tak skôr som sa videl v tvorbe beletrie. Vieš, tuším v tej dobe bol boom Harryho Pottera. Avšak na beletriu je treba čas a to veľa času – takže postupne som síce skúšal rôzne kratšie útvary ako poviedky a novely, ale na román som sa nikdy necítil. Až po úspešnej Donio kampani na básnickú zbierku „K žitiu“ mi došla pozitívna odozva na moju starú prózu, vraj stoji za to… no a vyskúšal som si to a začalo ma to nielen baviť, ale aj napĺňať.
Máš pravdu, pozitivní zpětná vazba a podpora je velmi důležitá. Kde bereš náměty na svou tvorbu?
Tiež by som to rád vedel. Básne píšem najmä vtedy, keď ma kopne múza – sú to napríklad zmeny v osobnom živote, alebo situácia vo svete. Naposledy, keď vyschýnali rieky a potoky a bolo neuveriteľné sucho a ja som mal potrebu na to upozorniť, že hej, človek, niečo robíš zle. V próze je to zložitejšie. Lebo som v nej pomerne krátko. „Svetlana“ mi prišla ako dôležitá z toho hľadiska, že ma samého zaujímalo, čo sa najhoršie môže stať v partnerskom živote, keď sa nájdu dvaja, ktorí majú kostlivcov v skrini a vlastné nevyriešené problémy.
Takže je to hodně o psychologii a společenských tématech?
Je pravdou, že ma psychológia celkom zaujíma a dokonca som rozmýšľal, že ju budem študovať – skúšal som aj prijímačky na vysokú školu so zameraním na učiteľstvo – dejepis a práve psychológia. Myslím si, že sa nachádzame konečne v období, kedy sa rozpráva o psychických bolestiach, ale v nedávnej minulosti to boli tabu témy.
Je zajímavé, že sdílíme stejnou zkušenost, také jsem chtěla být psycholožkou, no nikdy k tomu nedošlo, ale strašně mě psychologie baví a používám ji právě při psaní a jako čtenářka. Máš ale pravdu, že v minulosti psychologie byla tabu téma, dnes je kolem ní velký rozruch a spousta lidí ji odmítá. Píšeš o ní i proto, aby se o ní více mluvilo?
Určite áno, pretože samému mi určite pomôže ak sa niekomu zverím, alebo aspoň to vyjadrím v básni. Vznikli tak texty ako „Temný les“, kde mám verš: „Nielen pohodou a zdravím plný je život môj. Ctím si život, ctím, hľadám v biede rým.“ Jedna z iných básní sa napríklad volá priamo „Depresia“, ďalšia „Splín“ či „Eufória“. Celkovo, vie byť poézia výkladovou skriňou pocitov – o to viac, že sa vie často vyjadriť v inotajoch alebo nenápadne a pomôže aj úplnému introvertovi zdieľať svoje pocity. Napr. Je pre mňa náročné povedať ako sa skutočne cítim. Vieš, masky…
Ano, znám to. Je pravda, že někdy, když se nemáme komu svěřit, pomůže i literatura, díky ní můžeme pocítit, že nejsme v něčem nebo na něco sami. V našem čtenářském klubu jedna členka citovala článek, který četla, tedy že i díky četbě se nemusíme cítit osamělí, že mozek vníma slova napsaná na papíře, svět a lidi v příběhu, jako reálné a člověk se pak necítí sám. Co si o tom myslíš?
Ľudia od nepamäti milovali príbehy, pôvodne sa kedysi rozprávali pri ohni, ak sa nemýlim. Myslím si, že by sme teda nemali zabúdať spomaliť a prijať príbeh v akejkoľvek forme, nemusí to byť zrovna čítanie, možno skúsiť audio knižku, alebo aj film, či počítačová hra môže pomôcť. Nielenže sa tak nemusíme cítiť osamelý, ale vieme tak prežiť príbeh, ktorý by sme inak nemali ako zažiť. V skutočnosti vieme tak vnímať viacero zážitkov, než by sme mohli bez toho. Osobne mám vďaka tomu život bohatší.
A jak to vnímáš jako spisovatel?
Môžem sa pokúsiť byť ten, kto ponúkne možnosť vytvoriť príbeh niekomu, kto takú fantáziu, alebo čas na realizáciu dlhého textu nemá. Pri písaní trileru „Svetlana“ som si prvý raz naplno uvedomil, aké je to magické, že mi pod rukami vzniká z ničoho – niečo. Že postavy začínajú medzi sebou mať vzťahy a zázemie, či minulosť a na základe toho rozumne fungujú v danej zápletke. Tá je takým hnacím motorom a zároveň pilierom, pre ktorý tú knihu budú chcieť čítať ľudia, Je to zrozumiteľné?
Ano, je. Jaký je vlastně Tvůj psací proces? Máš nějakou spisovatelskou rutinu, nějaké rituály?
No, rituál asi ani nie, ale zvyknem si spraviť kafé, alebo čaj, zapnúť hudbu bez textu, nejaké soundtracky a slúchadlá k tomu, aby ma nič nerušilo. Celkovo mi najväčší problém robí odfiltrovať hluk a napr. preto sa mi úplne neosvedčilo písanie vonku. Hoci by sa mi to páčilo. A snažím sa napísať kapitolu na jeden záťah – ale mám ich kratšie, povedzme tri, štyri A4…
BÁSNICKÁ SBÍRKA „K ŽITIU“
54 básní
Nádherné a inspirativní ilustrace Miroslavy Moravčíkovej
Pevná vazba a přijatelný formát, 80 stran
Poézia (aj) k zamysleniu
„Prázdno? Áno, ostalo.
Avšak – vyplnene láskou…“
Ilustrovaná básnická sbírka Jakuba Pokorného vychází už 1. 10. 2026.
Více informací o autorovi a jeho tvorbě naleznete na jeho webových stránkách jakubpokorny.sk.
Co rád děláš kromě psaní? Jak rád trávíš volný čas?
No v poslednej dobe ten voľný čas beriem ako vzácnosť. Ale venujem sa rekreačne lukostreľbe, len v nej nie som taký dobrý, ako by som mal byť. Teoreticky mi pomáha si vyčistiť hlavu medzi písaním, lebo si vyžaduje nerozmýšľať a sústrediť sa vyslovene na streľbu. Ďalej mám záhradu a tá si vyžaduje aspoň základnú údržbu. No a mimoriadne super je čas strávený v lese, párkrát ročne sa mi dokonca podarí prespať v stane, alebo na chate.
To zní kouzelně, jako z Tolkienových příběhů. Co rád čteš?
Nooo, milujem Nesbøvky, Kena Folleta, a mnoho ďalšieho – v poslednom čase sa nachádza môj záber v historickom románe, ideálne v kombinácii s detektívkou. Veľmi ma bavil „Psychiatr“ od amerického autora Caleba Carra. Samozrejme zabrúsiť musím aj do fantasy, tam by som na piedestál postavil Zaklínača od Sapkowského (okrem najnovšieho) a napr. Menej známy „Červený smäd“ od G. R. R. Martina. S fantasy žánrom mám v zásade problém len vtedy, ak už úplne nedáva zmysel, alebo je presýtený klišé.
Fantasy absolutně miluju. „Zaklínače“ teď sleduju jako seriál. Je něco, co bys na konec rozhovoru zkázal svým čtenářům nebo dalším autorům?
Seriál sa ti páči? Asi hlavne to, že by nemali dovoliť umelej inteligencii písať knižky… to by sa mi veeeľmi nepáčilo, s AI ako nástrojom kľudne – pomáhajme si, mne osobne pomáha sa orientovať v rukopise (napr. Čo postava spravila na strane 14 apod.). A hlavne čítajte, nebojte sa písmenok. Ďakujem pekne za rozhovor.
Ano a proto mě naštvalo, že od čtvrté řady změnili herce Geralta. Do knih jsem se nějak nemohla začíst, ale asi tomu dám ještě šanci. Moc děkuji za rozhovor a ať se Ti daří.
Jakub Pokorný
Jakub Pokorný, dlhoročný herný recenzent na najväčšom portáli o počítačových hrách na Slovensku, od roku 2013 externe recenzoval pre časopis Knižná Revue, žije na skok od Bratislavy s manželkou a dvomi mačkami. Jeho obľúbení autori sú napr. Jo Nesbø, Ken Follet. Tvrdí, že nepohrdne ani kvalitnou historickou detektívkou.
V kreatívnej tvorbe sa etabloval ako básnik, ale za posledný rok sa vrátil aj k próze a teda autorstvu beletrie, od minulého roka napísal psychologický triler Svetlana, ktorému hľadá vydavateľa, a prepracoval staršiu novelu o upíroch na román – urban fantasy Stopa a Krv. Momentálne aktívne pracuje na treťom rukopise, ktorý drží v tajnosti.
Doterajšia tvorba autora:
• Stačí vedieť málo (DAXE, 2013)
• Záblesk (DAXE, 2016)
• Potopa (DAXE, 2023)
• K žitiu (čoskoro, DAXE, 2026)
